I don't believe 1~

1. kapitola I don´t believe
 „Wow!“ bolo jediné slovo ktoré zo mňa vypadlo. „Máš recht...“ kontrovala mi Dida. Stáli sme pred London Eye. Áno my dve, iba my dve. Bol to náš sen. Dostať sa sem, bez rodičov a stretnúť tých najbombovejších spevákov. To posledné sa nám ešte nepodarilo, no prvý krok je tu. „Mali by sme ísť na hotel, nemienim so sebou tie kufre ťahať po celom Londýne!“ buchla ma Dida do pleca, a tým ma prebudila zo zasnívania. Mali sme dosť peňazí z brigád, plus bohaté vreckové od rodičov = úžasný hotel v centre mesta a nakupovanie na Oxford street. Dida a ja sme kamošky od škôlky, vieme o sebe to najtajnejšie a zároveň to najlepšie. Mám ju veľmi rada a bez nej by som túto cestu neabsolvovala. Obe máme 17 rokov, ale závratne sa líšime vo výzore. Ja mám dlhé pokrútené blond vlasy a žiarivo modré oči, ona je dlhovlasá hnedovláska s očami ako čerstvo poliata tráva. Keď sa do nich zahľadím , mám pocit, akoby som sa strácala v hĺbkach jej duše. Preto ma nikdy neoklame. Ten tmavý záblesk sa dá jasne zbadať, v momente jej lži. Sme také protiklady a protiklady sa priťahujú. Obe sme dobré žiačky, slušne a katolícky vychované, ale čo s tým, chlapcov sme už obe mali. A zároveň sme obe pochopili, že nám tá chvíľková eufória nestojí za dni preplakané vo vankúšoch. Preto sa našimi chlapcami stali chalani z One Direction. Samozrejme imaginárne. Aj keď sme túžili po stretnutí s nimi a teraz to určite príde. Dostali sme ponuku na fotenie pre jednu známu firmu na novú dámsku kolekciu spol. šiat. Vybrali nás na jednom kástingu, na ktorý sme sa omylom dostali. A teraz máme stráviť mesiac v tomto veľkom meste.
„Dobrý deň. Som Andrea Sofranko, máme u vás izbu.“ Prívetivo som sa na recepčného usmiala. „Och áno, nech sa páči. Izba číslo 313 je vaša.“ Ešte som mu poďakovala a Dida už zastavovala výťah. „Mňa klepne! Štipni ma!“ zahulákala na mňa, po otvorení dverí našej izby. Dve veľké kreslá v strede miestnosti, stenou oddelené dve spálne, každá má samostatnú kúpeľňu. Takže, vlastne máme v jednej izbe dve spálne. Dva v jednom. To je brutál. „No, tak ja sa tu už teraz cítim ako doma! Myslím, že so zabývaním nebude problém.“ Hodila sa Dida sa na prvú posteľ a ja som sa musela prispôsobiť. Vrhla som svoj kufor k rohu postele a moja prvá cesta viedla do kúpeľne. „Bože... No, ja vyzerám!“ pohľad do zrkadla ma úplne priklincoval. Rýchlo som si rozčesala vlasy a vošla do sprchy. Teplá voda jemne dopadala na moje plecia a ja by som si konečne oddýchla, keby Dida nezvrieskla na celú izbu. „Čo to do frasa?“ vybehla som mokrá iba v hotelovom župane do spoločnej izby a všimla si ako si Dida praská kĺby na prstoch. „Ja neverím, chápeš to ?“ zakvílila na mňa a prstom mykala pred obrazovkou telky. „Iba dnes a špeciálne vonku, vystúpi skupina One Direction. Výťažok pôjde charite, ktorú chlapci sami vyberú. Srdečne uvítame aj vašu prítomnosť. Koncert bude živo sledovaný na Trafalgar Square, kde bude pódium pre hviezdy terajšieho desaťročia. Tešíme sa na Vás!“ zahlásil moderátor v celebsnews. „Ooh môj bože!“ skríkla som na celú izbu a začala vyťahovať veci z kufra. „Čo si oblečiem ?“ zahlásila Dida a ja som po nej hodila vankúš. Koncert začínal o 18:00 takže máme necelú hodinu, vďaka časovému posunu. Obliekla som si bielu košeľu, zlaté legínove nohavice, nízke mokasíny a vlasy som si rúžovou mašľou uviazala do chvosta. (http://www.polyvore.com/andy_outfit/set?id=62932828). Dida si vzala voľné tričko s Peace, čierne rifle, béžové tenisky, vlasy si skrútila do drdolu na bok a celé to prikryla klobúkom. Cez plece si prehodila svoju komickú tašku s mačkou a mohlo sa vyraziť.
(http://www.polyvore.com/dida_outfit/set?id=62933182 ). Prebehla akurát hodina takže sme meškali. „Počkaj, ja som myslela že si trošku oddýchneme, tak idem aspoň doplniť dávku kofeínu.“ Zastavila som Didu a nasmerovala si to do Starbucks. „Poprosím vás jedno čokoládové latté a jedno karamelové.“ Vyslovila som svoju prosbu, ktorú mi nadšený čašník hneď splnil. Vzali sme si latté a Dida ma už za ruku ťahala k onomu pódiu. Zrazu som do niekoho vrazila a moje latté skončilo na mojej bielej košeli a dotyčného saku. „Bože Dida, ja ťa zabijem!“ vykričala som sa a sklonila sa k mojej košeli. Zacítila som štípanie. „Čo robíš ? Oh bože!“ môj hlas snáď prehlušil všetky fanynky. Predo mnou stál sám Harry Styles s poliatym sakom. „Ou sorry, I am sorry!“ snažila som sa prekričať davy aby ma počul. Díval sa na mňa, akoby ma chcel prebodnúť , no potom mu pohľad skĺzol na moju blúzku. „Poď!“ chytil ma za ruku a ja som nevedela čo robiť.